Povedz mi, kto si... 1

24. dubna 2008 v 11:24 | xAngelx |  Povedz mi, kto si...
Londýnske blato a špina sa odrážali od kolies bričky, vezúcej jedného z najvyhľadávanejších právnikov - Arthura Waya. Typické londýnske upršané počasie bolo presne podľa jeho predstáv, vždy sa mu viac páčila tma a pochmúrnosť nocí než slnečné počasie, tak obľúbené u dám a pánov londýnskej spoločnosti.

Vo chvíľach, kedy brička prechádzala po rušných, vychytených uliciach vtedy tak známeho veľkomesta, Arthur pohľadom hypnotizoval žiaru spoza okien. Spoločnosť sa stretávala na večierkoch a slávnostiach a hoci jeho zo spoločnosti väčšinou vyraďovali, ušlo sa mu zopár pozvánok. Málokedy však pozvanie prijal. Zábava, hudba, vír valčíkov - to nebol svet pre neho. Zatvorený u seba doma, v knihách, listujúc hrubými stránkami popísanými drobným písmom, len vtedy sa cítil sám sebou a svoj.
Musel sa pousmiať sám pre seba, keď si predstavil, koľko mladých slečien mu bolo predstavených na prvom večierku tohtoročnej sezóny. Každá jedna z nich prišla do Londýna s tým, že si uloví bohatého lorda, aby na ňu boli rodičia pyšní, a poväčšine im bolo jedno, či sú to páni mladí a pekní alebo už majú svoje najlepšie roky dávno za sebou.
Brička zabrzdila pred Arthurovým domov. Kočíš zostúpil zo svojho mieste a pobral sa k dverám bričky. Pomaly ich otvoril a keď Arthur vychádzal, mierne sa uklonil.
"Dnes už nebudem potrebovať nič, John. Až zajtra okolo obeda." S týmito slovami prešiel Arthur okolo jedného zo svojich mnohých podriadených až k mohutným vchodovým dverám. Ostala po ňom len vôňa jeho drahej kolínskej, ktorú si vďaka svojmu úspechu v právnickom svete mohol ľahko dovoliť. Rovnako ako drahé obleky, obopínajúce jeho svalnaté stehná, ktoré svoju silu získali jazdením na koni. Arthur totiž vo svojej skorej mladosti rád chodieval na lovy, hoci táto záľuba postupom rokov a množstvom povinností pomaly ustupovala, až napokon zmizla úplne.
Arthur bol jedným z tých, ktorí si svoju prácu museli vydrieť. Ale on bol so svojim životom vždy spokojný. Napriek tomu, koľko svojich klientov už priviedol k úspešnému koncu súdneho sporu, nemal veľa priateľov. Mimo sezóny sa vždy zdržiaval v Londýne, hoci mal niekoľko krásnych letných sídiel na juhu Anglie, ktoré by stáli za to.
Nedá mi však nespomenúť jeho privlástky, ktoré mu darovávali klebetnice z vyššej spoločnosti; áno, v každej spoločnosti boli takí ľudia a vo vyššej spoločnosti ich bolo asj desaťkrát viac než v tej nižšej. A tieto klebetnice určili Arthurovi prívlastky ako "pán ľadový" či vždy niečo spoločné s tým, že je divný a vôbec by nemal zasahovať do londýnskeho právnického života.
Aj tak však potom, keď niektorá z nich potrebovala právnickú pomoc, ich cesta viedla práve k Arthurovi, k niekomu, o kom hovorili, že by sa s ním ľudia so spoločnosti nemali stretávať. Londýn vždy v sebe nosil ľudí tak falošných, tak zlých, akých v sebe nechovali ani omnoho väčšie krajiny, ba dokonca ani temnota Transylvánie.
Arthur bol sám o sebe zvláštny. Nenosil vlasy podľa posledné trendu, vždy mu pár prameňov jeho čiernych havraních vlasov padalo do tváre. Bol vysoký, síce len priemerne, ale stále vysoký. Vznášal sa okolo neho nepopísateľný šarm, ktorý sa len ťažko dal určiť. Tento šarm však každoročne okúzľoval mladé dámy. Avšak málokto tušil, že... mladé dámy neboli práve tým, po čom túžilo Arthurovo srdce.
Avšak v tej dobe, ak niekto túžil po chlapcoch, dostalo sa mu odsúdenia najvyššieho kalibra. Niektorí, ktorí sa k svojej orientácii, túžbe po rovnakom pohlaví okato priznávali, niekedy končili na hranici. Našťastie sa tak nedialo aj v Londýne, len v niektorých menších dedinkách, sídlach v okolí. Aj tak to však mal Arthur ťažké a o tom, že miluje mužov, vedeli len jeho bývalí milenci.
Keď Arthur vošiel do svojho domu, jeho kroky automaticky viedli do pracovne, spojenej s knižnicou. Ako každý večer, aj dnes sa chystal tráviť večer vybavovaním pracovných záležitostí, pričom zavŕšiť by to chcel čítaním až do svitania. Presne tak, ako každý deň, ako každú noc. Na stole sa mu už vŕšili papiere; právne záležitosti, dopisy, hlúposti...
Keď sa prehrabával v obálkach, upútala ho však len jedna jediná. čierna, úplne čierna, len adresa biela. So záujmom ju otvoril a vytiahol z nej rovnako čierny papier. Zdobilo ho zlaté, úhľadné písmo a pár bielych, strach naháňajúcich ornamentov na bokoch. Pozvánka na večierok, zajtra. Od akéhosi... Roberta McCrackena.
Arthurovi sa zúžilo obočie, keď premýšľal nad tým, ako je možné, že meno muža nepozná. A prečo ho vôbec niekto taký pozýva? V hlave sa mu vynáralo obrovské množstvo otázok, na ktoré poteboval odpoveď, no sám si ju dať nevedel. A Arthur by bez svojich odpovedí žiť nemohol. Celý jeho život sa motal okolo otázok a odpovedí, najsvätejšia bola vždy pravda. No ak nie je odpoveď, nie je možné určiť, či to nie je lož.
Odhodil čiernu pozvánku na stôl, pohodlne sa oprel a zamračil sa sám pre seba. Odpovede dostane jedine vtedy, keď sa dostaví na večierok. Nedá sa nič robiť, bude musieť prekonať svoju večnú nechuť voči spoločnosti..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Miša Miša | Web | 24. dubna 2008 v 11:57 | Reagovat

ty vole ale toto je dobré... vážne dobré! ani za boha neuverím, že toto je akože tvoja prvá story, určite si niekedy niečo niekde niekam písala, že? XD lebo je to fakt až magorsky dobré

2 Dannie Dannie | Web | 24. dubna 2008 v 23:07 | Reagovat

úchvatné!!! krásne prepracované a ja neviem čo všetko... veď mňa dostala už prvá veta... a čo ešte nasledovalo po tých ostatných vetách XD... no waw... dúfam v skoré pokračovanie :)

3 Jesska Jesska | Web | 29. dubna 2008 v 17:32 | Reagovat

a ja som davala koment a to neodoslalo..vrf ja len ze awwwwwwwwww ze dobre to zacina a ze sa idem vrhnut na pokracovanie xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama