Povedz mi, kto si... 2

25. dubna 2008 v 1:34 | xAngelx |  Povedz mi, kto si...
Druhý deň ráno, keď Arthur listoval Timesom a užíval si úžasných raňajok - nie nadarmo si platil jednu z najlepších kucháriek v meste - premýšľal nad večerom. Ako Johnovi oznámi, že dnes večer sa nejde zabaviť do svojho klubu, ale na večierok? Jeho sluha nebol zvyknutý ponocovať pri bričke počas toho, ako si jeho lord užíva v spoločnosti, v podstate to ani nebolo v náplni jeho práce.

Presne v tej chvíli, keď položil úhľadne zložené noviny na stôl a vzal do ruky džem a nôž, aby si natrel ďalší kúsok chleba, vstúpil John do miestnosti. Sňal si z hlavy klobúk, vystrúhal krátky pukerlík a Arthur mu pokynul, nech podíde bližšie.
"Dnes budem potrebovať vaše služby dvakrát, John. Večer totiž idem na večierok, adresu ti dá Sally." Sally bola jedna zo slúžok, čo sa zdržiavali v Arthurovej blízkosti, niečo ako zástupkyňa komornej.
Arthur si pri výbere služobníctva dával obrovský pozor na to, akých ľudí nechá bývať v menšom domčeku za jeho rezidenciou, ak sa to tak dalo nazvať. Len kuchárka a jej muž, ktorý u Arthura pracoval ako...dajme tomu, záhradník, mali právo spávať v malej izbičke vedľa kuchyne. Ďalej bolo v jeho službách pár paholkov, ktorí sa starali o kone. John mal na starosti údržbu honosnej čiernej bričky a zároveň bol aj jej kočišom.
"Samozrejme, pane," odpovedal mu John krátko. Napriek súhlasu Arthur vycítil, že večer nebude práve podľa Johnových predstáv.
"Dostanete za to odmenu, nestrachujte sa. Na konci mesiaca vám k mzde pribudne aj zopár libier na polepšenie." John sa vďačne usmial a svoj klobúk si znovu nasadil.
"Ďakujem, pane. Viete, chcel by som si na budúci mesiac vziať Kate, je to sestra jedného z vašich paholkov a nejaká libra navyše..." Klobúk sa opäť ocitol v Johnových rukách. Prstami žmolil jeho okraje a neustále sa s ním pohrával, aby mal čo robiť s rukami.
"Blahoželám vám, John. Ak budete mať niekedy deti, určite so mnou rátajte ako s kmotrom, bude mi potešením." Ak mal s niekým Arthur dobré vzťahy, tak práve so služobníctvom. Nikdy sa voči svojim podriadeným nesprával povrchne a nikdy by ho nenapadlo dávať im najavo, že žijú v nižšej vrstve ako on sám a práve preto sú nútení plniť každý jeho príkaz. A možno práve preto malo pred ním všetko služobníctvo maximálny rešpekt.
"Oh, pane, naozaj mi bude veľkým potešením, aj Kate bude z vašej ponuky istotne nadšená!"
"Dobre, John, už by stačilo. Najbližšie vás budem potrebovať okolo obeda, zaveziete ma k pánu Bucksterovi." John povytiahol jedno obočie. "Môj nový klient. Včera sa tu za mnou zastavil.Myslím, že adresu mám, takže si ju nemusíte zisťovať. Zatiaľ ďakujem, John."
****
Arthur vyšiel z bričky a prešiel k obrovských dverám Bucksterovho sídla. Vzal do ruky klopadlo a párkrát dal najavo svoju prítomnosť. Do pár minút sa za dverami ozvali kroky, odomykanie, až sa zjavila tvár sympatickej, postaršej pani.
"Želáte si?" usmiala sa na Arthura, ktorý trocha pokýval svojou vychádzkovou palicou. Jej rukoväť bola z pravého bieleho zlata, zbrúsená do dokonalého tvaru lebky. Arthur ju nosieval so sebou všade, hoci na to nemal žiadnu dôvod. Jednoducho to bol pre neho talizman.
"Prišiel som za pánom Bucksterom, máme dohodnutú schôdzku. Som Arthur Way." Pani vo dverách prikývla a vpustila Arthura dnu.
Bez ďalších zbytočných rečí viedla Arthura do salóny v západnej časti domu. Počas tej cesty Arthur uvažoval nad tým, že napriek Bucksterovmu chýbajúcemu titulu ten pán ovplýva nadmerným majetkom neprístojným k jeho postaveniu. Lenže odmietnuť ho nemohol, zvlášť po tom, čo mu Buckster ponúkol tučnú mzdu.
Za chvíľku sa pred Arthurom otvorili dvere a on mal možnosť vstúpiť do knižnice. Ani on sám nemal svoju knižnicu tak obrovskú. Desiatky, stovky kníh. Malé či veľké, tenké či hrubé, s anglickým alebo latinskými názvami. Raj pre niekoho, ako je Arthur.
"Vítam vás, pán Way. Prosím, sadnite si." Buckster sedel za svojim pracovným stolom, po ktorom mal porozhadzované papiere. Bol to muž čosi okolo štyridsiatky, avšak stále nezadaný. Ryšavé vlasy mu padali po plecia a sem tam sa objavila aj kadera.
Arthur si podľa pokynu sadol na druhú stranu stola, oproti svojmu klientovi. Okamžite mu do očí udrela jediná vec. Otvorená čierna obálka uprostred stola. S nadšením vzhliadol.
"Aj vy idete na večierok k...McCrackenovi?" V očiach sa mu odrážala dychtivosť po odpovedi, lenže dostal odpoveď úplne inú, než si predstavoval.
"K tomu? Nikdy. Neviem, či ste to počuli, pán Way, ale bol odsúdený za homosexualitu. Takmer ho zavreli, keď akási pochybná dáma vyhlásila, že je jeho dlhoročná milenka. Teraz s ňou žije pod jednou strechou - len tak! A opovážil sa pozvať celý Londýn! Neuveriteľné!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dannie Dannie | Web | 25. dubna 2008 v 1:43 | Reagovat

opäť nádherná časť, dievča, máš obrovský talent :) veď sa to číta samo a k tomu je to také uchvacujúce... mne sa až dych pozastavuje pri niektorých vetách :P čo sa mi často nestáva... ani si nevieš predstaviť ako veľmi sa teším na pokračovanie XD

2 Miša Miša | Web | 25. dubna 2008 v 1:46 | Reagovat

súhlas tuto s dcerunkou... dobre, že píšeš, to by bola škoda zahodiť taký talent len tak niekam :)) A proste veta "Jej rukoväť bola z pravého bieleho zlata, zbrúsená do dokonalého tvaru lebky." - že jakééé mrazenie? a podobne jak dcerunka, aj ja sa veľmi teším na pokračovanie, bude skoro, že? XD

3 Jesska Jesska | Web | 29. dubna 2008 v 18:13 | Reagovat

awwwwwwwwwww upe uzasne xD mnooo toto bude este zaujimave...awwwwww ano pises fakt dobre holka...a proste tesim sa moc na pokracko xD a jako proste dokonalost...a chcem rychlo pokracko jak tunak moje kolegyne xD hmm ok opakujem sa nevadiiii xD ach xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama