You're my guardian angel

25. dubna 2008 v 22:37 | xAngelx |  One-shots
A/N:One-shot

[Mikey's POV]
Schúlený na posteli v klbku, presne tak, ako každú noc. Bránil som sa slzám. Zo všetkých strán na mňa doliehala tma, samota a úbohosť, mne tak vlastná. Do uší sa mi dostával Gerardov tichý, pravidelný dych. Prečo nemôžem byť ako on?
Obľúbený, vtipný, spoločenský, tak úžasný... Bol som jeho úplný opak. Tichý, vtiahnutý do seba, bez priateľov. Nedokázal som si žiadnych nájsť. Pre všetkých som bol outsider, alebo jedine niekto, na kom sa dá výborne pozabávať a výbúriť si energiu. Často som sa vracal domov zo školy s modrinami alebo aspoň so zlomeným rámom okuliarov.
Zavŕtal som sa viac do perín a krátko som smrkol. Bolo mi príšerne nanič a vzlyky som už viac nedokázal zadržať. Slzy mi pomaly stekali po lícach. Otočil som sa chrbtom od Gerarda, teda skôr od jeho postele, aby sa náhodou nezobudil a nespozoroval, že plačem. Vždy som sa pred ním tváril, že je všetko v poriadku, že mi je všetko ukradnuté. Nechcel som v ňom vyvolávať ľútosť, pretože to jediné by som nedokázal prehltnúť.
Tvár som si zaboril do vankúša, do ktorého pomaly vsakovali moje slzy. Vnímal som to ticho, to neuveriteľné ticho, ktoré sa ozývalo v mojom vnútri a dunelo ako láva. Zrazu sa našou izbou rozozneli tiché kroky. Prestrašne som zamrzol a vzlyk sa mi zastavil v hrdle.
Posteľ zavŕzgala, keď si Gerard sadol na jej kraj. Zacítil som na chrbte dotyk jeho dlane, za pár sekúnd dokonca zívnutie. Asi som ho vážne zobudil.
"Mikey, čo sa s tebou deje?" ozval sa do ticha jeho rozospatý hlas. Pevne som zavrel oči a rozhodol som sa, že sa budem tváriť ako keby som spal. "No tak, dobre viem, že nespíš. Tak čo sa deje, bráško? Nemysli si, že nevidím, čo sa s tebou deje."
Zmierene som sa otočil smerom k nemu a opäť som smrkol. Posunul som sa na posteli o kúsok ďalej a nadvihol som prikrývku. "Poď si ľahnúť ku mne, prosím," zažobral som a Gerard odovzdane vkĺzol ku mne. Okamžite ma vzal do objatia a pritisol si ma k sebe. Díval som sa mu do tváre s kúmal som ju. Takmer som ju nevidel, rozprestierala sa okolo nás príšerná tma, ale aj tak som vedel, ako sa na mňa jemne usmieva a ako sa mu lesknú oči.
"Mikey, ak máš nejaké problémy v škole alebo hocikde, s hocikým... povedz mi to. Som tvoj starší brat, chcem ti pomôcť." Povzbudzoval ma k tomu, aby som sa mu priznal k tomu, čo sa deje s mojim životom, ale v mojom vnútri sa postupom času, kedy sa o mňa takmer nikto nezaujímal, vypracoval obrovský blok, ktorý som nebol schopný prelomiť.
Nastalo medzi nami ticho. Gerard dvihol ruku a odhrnul mi z tváre zopár pramienkov vlasov.
"Tak povieš mi, čo ťa trápi?" spýtal sa znovu a uprel na mňa svoje tmavozelené oči. Vedel som, akej farby sú. Vždy som ich sledoval. Poznal som dopodrobna jeho tvár, jeho mimiku... V tej chvíli som poznal odpoveď na jeho otázku.
Neisto som priložil pery k tým jeho a privrel som oči. Čakal som, že sa odo mňa odtiahne, každou sekundou som sa na to pripravoval. Namiesto toho však preniesol svoju váhu na mňa a cítil som, ako si na mňa obkročmo sadá. Jazykom mi prešiel po hornej pere a vypýtal si tak odo mňa vstup do mojich úst. Už som nemohol inak.
Pootvoril som pery a on mi do nich skúsene vkĺzol jazykom. Obaja sme zavzdychali v rovnakú stotinu sekundy, ja ešte raz, keď mi Gerard dlaňami prešiel po nahej hrudi. Spával som len v trenkách, Gerard tak isto. Obmotal som mu ruky okolo pásu a narazil som rozkrokom k tomu jeho.
Za posledných pár rokov môjho otrasného života to boli tie najkrajšie chvíle. Vzdychať do jeho úst, cítiť, že mu na mne záleží... Počúval som jeho prerývané dýchanie, keď sa naše telá prehýbali pod návalmi neuveriteľne silnej rozkoše a on zase počúval to moje. Prehrabával som prstami jeho vlasy a cítil som, že srdce mi bije len pre neho. Mal som to vedieť vždy, v každej chvíľkočke...
Pri narodeninách, keď mi vždy dal čo najmenší darček len preto, aby ma potešil. Keď sa ma pýtal, ako sa mám, keď na mne videl, že som smutný a nič na tomto svete ma nebaví. Jednoducho v každej naše spoločnej chvíli. Mal som vedieť, aké silné puto ma k nemu viaže.
Keď sa zvalil vedľa mňa a obaja sme sa zakutrali pod prikrývku, stúlení v tesnom objatí, jemne som ho pobozkal na nahé rameno. Bruškami prstov som mu jemne prechádzal po hrudi a potichu som sa usmieval do miestečka pod bradou, kde som mal zaborenú tvár.
"Gerard?" zachraptel som potichu.
"Čo sa deje, Mikey?"
"Nikdy ma neopustíš, však nie?" Vyvrátil som hlavu hore k nemu a opäť medzi nami nastal očný kontakt. Čakal som na jeho odpoveď tak dychtivo... Srdce mi búchalo ako o závod. Potrebujem od neho počuť, že ma má rád, aspoň nejaký náznak toho, že moja láska nie je zbytočná.
"Mikey.. ani nevieš ako dlho som čakal na to, kým sa pobozkáme... Nemohol by som ťa opustiť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Miša Miša | Web | 25. dubna 2008 v 22:42 | Reagovat

Ách, prečo je to také krátke? :(( Toto mi nesmieš robiť, také krátke časti... Ja predýcham všeličo, ale krátke časti nie! A je to veľmi pekne napísané, vážne... Gratulujem ti k tomu, o tomto blogu by sa malo dozvedieť viac ľudí, než som ja.. Nemyslíš?:))

2 Dannie Dannie | Web | 25. dubna 2008 v 23:38 | Reagovat

ako... súhlasím s Miškou v tom, že jeto mierne krátke... ale čo tam potom, keď je to tak nádherne napísané? XD

3 Jesska Jesska | Web | 29. dubna 2008 v 17:13 | Reagovat

aaaaaaa to je sice kratke...ale je to proste awwwwwwww krasa...fakt moc...awwww...konecne nieco co sa dobre cita a je take hezke:) idem sa vrhnut dalej na tento blog xD

4 Simka Simka | E-mail | 15. července 2008 v 12:29 | Reagovat

no, fakt krása... akurát krátke, ale inak aw!

5 ChemicalVampire ChemicalVampire | Web | 4. února 2009 v 16:19 | Reagovat

krásnéé...nefandím Waycestům,ale tenhle mě dostal:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama