Spomienky...

25. května 2008 v 23:14 | XXX |  Others
A/N: Toto napísala jedna z mojich známych a poprosila ma, či jej to tu neuverejním.
Súhlasila som. Hovorí Gerard.

Prvá spomienka na teba...
Sedíš u mňa na posteli, rozprávame sa o niečom nedôležitom. Vtedy ešte medzi nami nič nebolo. Ale ja som sa na teba aj tak díval s istým záujmom a potom, keď si po približne šiestich hodinách neúnavného rozprávanie sa odišiel, premýšľal som o tom, ako asi chutia tvoje pery.
Divné sa mi to zdalo sotva prvých pár minút. Argumenty znejúce v mojej hlave ("Ste predsa kamaráti" a "Prestaň tak hlúpo uvažovať!") nevydržali dlho. Potom som si povedal, že je to normálne. Že je milión ľudí, ktorí sú zaľúbení podobne, ako ja. A tak som od toho okamihu nepremýšľal nad tebou len ako nad kamarátom, ale premýšľal som aj nad tým, či by bolo možné, že by si aj ty miloval mňa.
Pripadalo mi to nemožné, šialene nemožné... Si predsa normálny, nie si ako ja. Aspoň som si to myslel, ale potom to prišlo...
Druhá spomienka na teba...
Bláznili sme sa. Stále sme sa smiali, hovorili sme hlúposti. Nejako sme sa dostali k tomu, že by sme mohli byť spolu. V tej chvíli som nevedel, ako to mám brať. Tak som sa ťa spýtal. A ty si povedal: môžeme to skúsiť. Vtedy som lietal v siedmom nebi.
Ty si asi nevedel, akú veľkú radosť si mi s tým spôsobil. V tej chvíli som nevedel, či som do teba zamilovaný alebo chcem len experimentovať. Vedel som, že u teba je to asi skôr to druhé. Ale bolo mi to jedno. Mal som ťa.
A aj keď to asi nevieš, aj ty si mal mňa.
Tretia spomienka na teba...
Keď si vtedy prišiel, nevedel som, čo robiť. Len som ťa objal na privítanie a odvážil som sa aj k jemnému bozku. Len tak, na pery, žiadne jazyky. Zase sme boli spolu. Sedeli sme na jednej stoličke, držali sa okolo pásu a ty si ma chcel štekliť, až potom som ti oznámil, že niečo také na mňa nezaberá.
Aj keď si odchádzal, len som ťa objal a pobozkal ťa. Ešte hodinu po tom som bol schopný len dívať sa pred seba a premýšľať o tom. Nemohol som ani poriadne rozprávať. Nevedel som len, či to aj pre teba znamenalo toľko.
Štvrtá spomienka na teba...
Dlho sme sa bozkávali na zvítanie len na pery. Ale raz som ti... myslím, že po telefóne... sľúbil, že keď prídeš, vybozkávam ťa. A tak, keď si prišiel, zrazu som len cítil, ako sa nám prepletajú jazyky. Kolená sa mi podlamovali, ledva som si uvedomoval, ako silne zvieram tvoju bundu, tak veľmi som chcel byť blízko pri tebe.
Večer, potom, keď už si nebol so mnou, myslel som na ten bozk. A pery mi až brneli túžbou znovu ich bozkávať.
Piata spomienka na teba...
Neviem prečo, ale jedna vec sa mi vryla do pamäti. Ty, sediaci na koberci pri našej kuchynskej linke. Strašne sme sa smiali na nejakej hlúposti a ty si vtedy vyzeral hrozne rozkošne. A to bolo aj poslednýkrát, čo si bol u mňa doma kvôli mne...
Šiesta spomienka na teba...
Rozchod. Jednoducho... koniec. Vyzeral som, že je mi to jedno, že mi to nevadí, že to prežijem. Dokonca myslím, že som sa usmieval, keď sme sa poslednýkrát objali a chytili za ruky. Ty si sa potom zvrtol a odišiel. Nikdy nezabudnem na tvoj pohľad.
Keď som sa vrátil domov, sadol som si a začal som premýšľať. Najprv to bolo v pohode, ale potom... pokazilo sa to? Mal som pocit, že to nebolo preto, prečo si povedal. Že to nebol ten dôvod.
Mal som pocit, že máš niekoho iného a nechceš mi ublížiť. Alebo že ťa už nebavím. Či dokonca ma napadlo, že ja som niečím na vine.
Urobil som niečo zle? V posledných.. týždňoch? som cítil, že to nie je také, aké to bolo predtým. Snažil som sa nič si z toho nerobiť, že sa mi len zdá ten chlad, ktorý opantal náš vzťah, ale... Ako som sa neskôr presvedčil, nezdalo sa mi to.
Teraz je to preč. Ak niekedy prídeš, prídeš znovu ako kamarát. Nie ako.. priateľ. Niekedy sa dívam z okna a čakám, že ťa uvidím prichádzať. Niekedy sedím na koberci pri kuchynskej linke a myslím na teba.
Povedal si: raz možno. Ale ja neverím. Neviem prečo, neverím. Neverím, že by si ešte niekedy chcel so mnou niečo mať. Poviem ti len jedno...
Nech som čokoľvek urobil zle, nech som čokoľvek povedal zle, nech sa stalo hocičo... Milujem ťa a chýbaš mi. Nikdy nebudeš len kamarát.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dannie Dannie | Web | 26. května 2008 v 0:08 | Reagovat

dobre si spravila, že si to uverejnila, pretože je to vážne prekrásne... také jednoduché a hlboké zároveň... fakt krása :)

2 Jesska Jesska | Web | 27. května 2008 v 12:28 | Reagovat

jj suhlasim s dankou...je to krasne

3 RaVen RaVen | Web | 27. května 2008 v 20:58 | Reagovat

Ao, chcela by som ta pozvat (ono, moze prist hocikto, aj ten co neni pozvany ) na 1. BRATISLAVSKY MCR FAN ZARAZ!!! :D vic na mojom webe ;)

PS: nwm ci som ti to uz pisala bo ne, uz v tom nemam prehlad, ked jo tak sry ze otravujem x)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama