Povedz mi, kto si... 3

7. června 2008 v 18:45 | xAngelx |  Povedz mi, kto si...
A/N: Po dlhom čase. Dúfam, že sa to už trochu rozbehne...
Arthur večer vo svojej bričke zastal pred obrovským domom, vysvieteným mnohými svetlami.

Vystúpil von, sluhovi prikázal, nech si na zvyšok večera urobí voľno. Sám sa chcel odviezť po večierku domov nejakou bričkou, ktorú si zaplatí, nechcel od svojich služobníkov dvadsaťštyrihodinovú opateru.
Keď vchádzal dnu, vo dverách ho privítala krásna dáma, oblečená v tmavozelenej róbe. Na ľavej ruke sa jej skvel veľký diamant a na prívesku mala jednu polovicu srdca. Vlasy pôvabne vyčesané, len zopár prameňov jej padalo do tváre.
"Oh, Gerard Arthur Way, nemýlim sa?" prehovorila nízko postaveným, príjemným hlasom. Arthur prikývol, hoci nemal tušenia, odkiaľ pozná jeho prvé meno, keď ho nepoužíva.
"Som nevysloviteľne šťastná, že ste prišli! Spolu s mojim partnerom sme dúfali, že nás poctíte svojou prítomnosťou." Ak Arthur niečo nenávidel viac, než dievčenskú nahotu, boli to večné zdvorilostné reči mnohých Londýnčanov.
"Ďakujem vám, slečna..."
"Sweetleastrová."
"Ďakujem vám, slečná Sweetleastrová, za privítanie, pôjdem sa porozprávať dovnútra s niektorými mojimi priateľmi."
"Samozrejme, bavte sa u nás," usmiala sa na neho hostiteľka a on sa pobral preč. Nezložil si z hlavy ani čierny, zamatový cylinder, ba ani čierny kabát. Jediné, čo chýbalo, bola jeho vychádzková palica.
Jediným jeho cieľom dnešného večera bolo zbadať toho záhadného, toľko prediskutovávaného muža - McCrackena.
Nepridal sa k nikomu počas svojej prítomnosti v tom dome. Nemal záujem o debaty prítomných mužov.
Zrazu ho za rameno vzala čiasi ruka. Arthur sa preľaknuto obrátil, čakajúc nejaké mladé dievča, naivné, s plavými vlasmi, čo prišlo požiadať o tanec. Jeho mienka o mladých dievčatách bola skutočne veľmi, veľmi nízka. Namiesto toho však zbadal pekného, vysokého muža s dlhými hnedými vlasmi zviazanými mašľou do uzla.
"Som rád, že vás stretávam," prehovoril neznámy v tmavomodrom obleku a natiahol ruku k Arthurovi. Ten na ňu pochybovačne pozrel a napriek tomu, čo kážu pravidlá zdvorilosti, ruku neprijal.
"Prepáčte, ale s kým mám tú česť?" spýtal sa namiesto toho.
"Oh, vy ma nepoznáte. Ja som Bert McCracken, čo má na svedomí celé toto tu."
Natiahnutá ruka, akoby čakateľ, stále spred Arthura nemizla. Nemohol inak, než ju prijať.
Keď stisol McCrackenovu dlaň, telom mu prebehla triaška, ktorá mu nebola ani trochu vlastná. Nepamätal si, že by niekedy cítil niečo podobné. Na chvíľu sa mu zatočila hlava, zažmurkal a trocha odstúpil.
S neskrývaným prekvapením a odporom si vyvliekol dlaň s mužovho zovretia a odstúpil o niekoľko krokov.
"Som skutočne rád, že ste tu."
"Áno, aj ja som veľmi rád, že som sa unúval," odpovedal Arthur, hoci si myslel čosi úplne opačné.
"Bol by som však ešte radšej, keby vám nevadilo, ak by som vás na chvíľu vzal niekam do ústrania. Rád by som s vami niečo prebral."
Arthur na svojho nového spoločníka podozrievavo zaškúlil, ale nepovedal ani slova, len nemo prikývol.
McCracken ho odviedol až do obrovskej knižnice, ktorej rozmery sa takmer rovnali rozmerom tej Arthurovej, aj keď len veľmi vzdialene. Hostiteľ si pohodlne sadol do koženého kresla za stolom a Arthurovi naznačil, že má urobiť to isté.
Ten však odmietol, už toľkýkrát v ten večer.
"Čo ste so mnou chceli prebrať, pane?" spýtal sa Arthur zdvorilo a úprimne dúfal, že sa odtiaľto čoskoro zase dostane.
"Viem, kto ste." Arthur nadvihol jedno obočie.
"Asi vám dosť dobre nerozumiem."
"Viem, že sa vám páčia muži a nie ženy, tak, ako ostatným." Arthura tieto slová prinútili zalapať po dychu.
"Ako to myslíte?"
"Ja to na vás vidím. Viete prečo? Pretože ja som taký istý. A preto viem, kto je rovnaký. Aj vy viete, kto som. Stačí, ak sa na mňa zahľadíte a uvedomíte si, že som čímsi neurčitým iný. Mám pravdu?"
Arthur nechápal, čo sa s ním v tej chvíli dialo, ale dlane sa mu potili a myseľ mu pracovala na plné obrátky. Nesmie pripustiť, aby sa niekto dozvedel jeho tajomstvo. Nie niekto, kto žije v Londýne. Navyše McCrackena nepozná, ako by mu mohol dôverovať?
"Nemali by ste si o sebe myslieť, že máte akýsi šiesty zmysel, pretože ho nemáte. Páčia sa mi ženy, nie muži."
"Takže ja sa vám ani trochu nepáčim?"
Táto otázka Arthura pobúrila zo všetkých najviac. Samozrejme, že tento muž ho niečím priťahoval, ale presne tak ho priťahovalo mnoho mužov, nebolo to nič neprirodzené.
"Nie, pane, ani trochu sa mi nepáčite. Nemáte sa mi prečo páčiť."
"To je škoda, Gerard, pretože vy sa mi páčite až príliš." Opäť nasledovalo zalapanie po dychu, opäť z Arthurovej strany.
"Dve veci vás asi budú zaujímať. Prvá - nenávidím, ak ma niekto oslovuje mojim prvým menom a druhá - ste nezdvorilý a takých ľudí nestrpím." S tým sa otočil na opätku a prešiel k dverám. "Tešilo ma, pán McCracken, ale obávam sa, že sa už nikdy neuvidíme. Zbohom."
"Ja si zase myslím, že sa uvidíme ešte mnohokrát, Gerard," pošepkal si Bert pre seba a odpil si z poháru vína, ktorý mal na stole.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dannie Dannie | Web | 7. června 2008 v 20:34 | Reagovat

aaaa!!!!! no... a neviem čo som na to chcela napísať... proste aaaaaa!!!!! pre istotu som si prečítala aj predchádzajúce časti a myslím, že som rovnako unesená ako som bola pred tým...  nádhera... a dúfam, že časti budú pribúdať častejšie :)

2 Ajda Ajda | Web | 14. června 2008 v 20:11 | Reagovat

ty tvy pribehy tak miluju mas mrte talent no...ja taky to skousim ale myslim i ze sem outsider

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama