Povedz mi, kto si... 6

17. února 2009 v 19:53 | xAngelx |  Povedz mi, kto si...
Arthur sa ráno prebral do ďalšieho upršaného rána, akých bolo v Londýne mnoho. Väčšinu času totiž pršalo, v zime boli londýnske ulice zasnežené. Za to v lete - páriky sa potulovali po meste, skryté pred slnkom pod drobným slnečníkom, a pod vrstvami šiat bolo teplo.
Pravou rukou si pretrel oči, uvedomiac si, že ak nazrie do zrkadla, čo mal nad posteľou, zbadá pod nimi tmavé kruhy.
Unavene sa zvalil naspäť do prikrývok, keď si spomenul, čo je príčinou jeho vyčerpania. Sny - sny, ktoré ho prenasledovali celú noc. Budil sa po každý krát, znovu upadal do spánku a celú noc sa to opakovalo dookola...
Na to, aby vstal, potreboval niekoľko pokojných minút. Až potom sa vymotal z prikrývok.
Hoci mohol, nevolal nikoho zo svojho početného služobníctva, aby mu pomohli s oblečením. Mal rád svoje súkromie, preto si sám uväzoval motýlika, sám si narovnával spodok nohavíc, sám si prihládzal vlasy.

Až potom zišiel dole do jedálne, kde už mal na stole pripravené raňajky spolu s novinami.
Zasadol si za vrch stola a zboka k nemu prešla jedna zo slúžok, aby mu naliala čaj, poprípade kávu, ak by chcel. Venoval jej jeden úsmev a do ruky vzal chlieb natretý jahodovým džemom.
V dome sa nezdržal dlho - ponáhľal sa do svojej kancelárie. Často ľutoval, že si ju nezriadil doma.
Sychravé londýnske ulice neboli tým najlepším spôsobom, ako si ráno vylepšiť náladu. Cesta bričkou bola navyše nepohodlná, niektoré cesty boli hrboľaté, samá jama.
Keď Arthur rozrazil dvere do svojej kancelárie, spoza malého stola sa na neho usmiala sekretárka. Síce - v tej dobe sa jej asi vravievalo inak, dnešný jazyk však už také slová nepozná. Mnoho nádherných slov zmizlo z našich úst, zobrazené len v dielach anglických básnikov.
,,Niekto tam na vás čaká," povedala Arthurovi. Zamračil sa a zhodiac zo seba tmavohnedý kabát, prešiel dlhými krokmi po miestnosti.
,,Kto to je?" spýtal sa ostro.
Sekretárka sa zatvárila nanajvýš tajomne a než prehovorila, na tvári sa jej zjavil úškrn. ,,Veď viete, ten nový, čo sa sem prisťahoval aj so svojou údajnou milenkou. Preboha, ako sa to len volá..."
,,Robert McCracken," zavrčal cez stisnuté zuby. Sekretárke zasvietili oči a prikývla na súhlas.
Samozrejme, ako keby sám nevedel, že má pravdu. Keby ju tam nemal! Nebolo by mu lepšie? Oh, veru bolo...
S odkašľaním otvoril dvere kancelárie. Jeho oči okamžite našli osobu, ktorá sa pohodlne rozvaľovala v jeho koženom kresle. Nikdy, už nikdy v ňom nebude len tak sedieť a relaxovať.
Cítil by tam vždy Robertovu vôňu, aj keby snaha o jej zapretie bola akákoľvek silná. Napriek tomu zalapal po dychu, keď ho videl.
V slušivom, spoločenskom oblečení čiernej farby vyzeral rovnako okúzľujúco, ako na večierku. Tentoraz nemal vlasy stiahnuté do chvostu. Voľne mu splývali na plecia, bolo vidieť, aké sú dlhé.
Keď si všimol Arthurovu prítomnosť, s úsmevom z kresla vstal a podišiel smerom k nemu. A Arthur na moment zabudol dýchať.
Vzdychy, prehýbajúce sa telá, v orgazme skrytý koniec sveta...
Odkašľal si, aby zapudil podobné myšlienky, ktoré ho napádali už v snoch. Pohľadom prechádzal všade možno po miestnosti, až sa napokon predsa len zakvačil do Berta.
,,Prečo ste sem prišli?" spýtal sa Arthur a natiahol ruku k Robertovi, ako sa to má robiť podľa všetkých pravidiel.
Bert ju pevne vzal do svojej a ešte pevnejšie ju stisol. Nepustil.
,,Chcel som vás vidieť, pán advokát," zamrmlal Robert na odpoveď a konečne mu pustil dlaň. Na posledné slová dal tak ironický podtón, že sa to nedalo prepočuť. Arthur mal chuť uskočiť, ale pevne mu pozeral do očí, neochotný odpútať od neho pohľad.
Dych sa mu pomaly zrýchľoval a keď sa k nemu Bert pomaly nahol, nedokázal odstúpiť.
Nie po noci plnej snov o ňom, ktoré sa stále opakovali s čoraz vášnivejším scenárom. Len sa chvel, pokúšajúc sa neprivrieť oči a nepoddať sa. Aspoň nie príliš rýchlo.
Keď boli Bertove pery len milimeter od tých jeho, nakoniec sa predsa len odtiahol.
,,Počkaj," zamrmlal. ,,Než čokoľvek urobíš, chcem ti niečo povedať."
,,A to?" zamrmlal Bert a dvíhajúc ruku, dvoma prstami opísal línie Arthurovej tváre. Boli tak príšerne blízko pri sebe! Keby ich takto niekto nachytal, obaja skončia vo väzenskej cele.
,,Nezapletiem sa s niekým, komu hrozí väzenie."
,,Lenže to mne hrozí," zasmial sa Bert. ,,Ako chceš docieliť moju nevinu? Pretože... ty sa so mnou zapletieš..."
,,Bude súd. A ja ťa z toho vysekám," povedal Arthur potichu a hneď na to spojil ich pery v jeden hravý celok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dannie Dannie | Web | 17. února 2009 v 20:24 | Reagovat

och....

okay, to bola prvá reakcia :)))

teraz som si spomenula, že som sa chcela rozplývať nad zrkadlami nad Arthurovou posteľou, nad sekretárkou, nad koncom sveta, nad Bertovými rozpustenými vlasmi a nad bozkom...  ale myslím, že mi nebudú stačiť slová :)

a tak ostanem len pri tom, že v hlave si tie scény opäť predstavím a sem ti napíšem, že sa mi to ukrutne páčilo :)))

2 Sally Sally | E-mail | Web | 18. února 2009 v 19:32 | Reagovat

Nádhera!

:)

Nemám slov, vážně krásně napsaný.

<3

3 Tea Tea | Web | 20. února 2009 v 19:05 | Reagovat

Aaaach, konečně! Krása :)

4 Mimush Mimush | E-mail | Web | 3. března 2009 v 5:20 | Reagovat

úplne som sa dotoho zamilovala <33

Ten Bert je nepopísatelný xD

5 Mimush Mimush | E-mail | Web | 12. března 2009 v 11:39 | Reagovat

Kedy bude pokračkoo?? =(

6 ChemicalVampire ChemicalVampire | Web | 5. dubna 2009 v 19:31 | Reagovat

hmmm...tohle je vážně nádhera...x)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama